watertoren Utrecht Lauwerhof

V centre Utrechtu, na ulici Lauwerhof, sa dvíha 39 metrov vysoká vodárenská veža. Postavili ju v roku 1895 podľa novorenesančného návrhu architekta Lucasa Christiaana Dumonta, a to ako prvú v meste. Nádrž vo výške 30 metrov pojme 1 500 kubických metrov vody a je najväčšia svojho druhu v Holandsku.

Podnet bol zdravotný: dovtedy mestčania čerpali pitnú vodu zo studní a z kanálov, do ktorých tiekli splašky. V takomto prostredí sa darilo cholere, ktorá mesto opakovane sužovala. Prepojenie znečistenej vody a choroby vysvetlil anglický lekár John Snow, čo odštartovalo takzvanú sanitárnu revolúciu. Utrecht reagoval roku 1855 prvou zdravotnou komisiou v Holandsku a roku 1883 potrubnou sieťou. Viedla ju spoločnosť Compagnie des Eaux d'Utrecht, neskoršia Utrechtsche Waterleiding Maatschappij, a voda prichádzala zo Soestduinen pätnásť kilometrov ďaleko. Tlak v sieti udržiavala kombinácia päťdesiatmetrového spádu a parnej čerpacej stanice. Pri rastúcom počte odberateľov bolo čoraz ťažšie tlak udržať na rovnakej úrovni. Riešením sa stala veža, ktorá vyrostla v záhrade riaditeľa UWM P. E. Rijka. Realizovala ju firma Dessing z Goudy a celý projekt stál 46 800 guldenov. Nádrž typu Intze IM dodala nemecká firma F. A. Neumann.

Vodárenská prevádzka skončila v roku 1983, zásobník však ako rezerva slúžil až do roku 2010. Vyše štvrťstoročia vo vnútri sídlilo Waterleidingmuseum, ktoré rozprávalo o histórii, súčasnosti aj budúcnosti pitnej vody v krajine. Keď koncom roku 2010 hlavný sponzor Vitens ukončil financovanie, múzeum zatvorili a jeho zbierku pripojili k Nederlands Watermuseum v Arnheme. V roku 2016 budovu kúpila realitná spoločnosť Caron a prebudovala ju na tri štúdiové apartmány, pričom mnohé pôvodné prvky ostali zachované. V prízemí sa medzitým konajú porady a školenia. Pre svoj podiel na rozvoji mesta má stavba štatút rijksmonumentu, čiže národnej kultúrnej pamiatky.