Optimistorkestern

Na ulici Södergatan v Švédsku stojí bronzový Optimistorkestern, päť postáv zamrznutých uprostred radostnej procesie. Štyri z nich stoja s nástrojmi, piata je dirigent. Ten dvíha ruku, akoby práve dal pokyn k neviditeľnej fanfare. Nie je to monument: gestá majú ľudskú mieru a sú zväčšené len natoľko, aby boli čitateľné z niekoľkých krokov. Bronz zachytáva drobnosti: veselé kabáty, podkrčené kolená, límie rozfúkané vetrom. Svetlo a tieň rozohrávajú kov, takže v šedom dni tvorí orchester jasný, takmer šibalský protihlas voči dlažbe.

Orchester pochádza od Yngve Lundella, ktorý ho vytvoril v roku 1985, keď sa ulica premenila na pešiu zónu. Chcel verejný symbol optimizmu, s ktorým sa človek stretne pri nákupe alebo na ceste domov. Z rozprávky o bremenských muzikantoch čerpá: jej sebaistota, s akou zvieratá kráčajú vpred, sa tu mení na mestský žart.

Okolo súsošia sa ľudia zastavujú a fotia, deti napodobňujú pochod, pouliční hudobníci občas hrajú vedľa neho. V sviatočnom období ich korunuje aj sezónna výzdoba. Pred sto rokmi sa tu ozýval rachot vozov a kočov. Ich vystriedal pomalší ruch nôh a bicyklov: mesto dalo prednosť ľuďom a náhodným stretnutiam. Pozrite sa zblízka na dirigentovu taktovku a mierne naklonené hlavy: držia okamih očakávania, pauzu tesne pred hudbou. V tejto pauze sa dá na chvíľu postáť a cítiť, ako malé súsošie mení náladu celej ulice.