Ponte Scaligero

Ponte Scaligero, opevnený most zo štrnásteho storočia, sa tiahne cez rieku Adiža vo Verone. Cangrande II. della Scala ho dal pravdepodobne postaviť medzi rokmi 1354 a 1356. Účel bol prozaický: pán mesta hľadal bezpečnú únikovú cestu z hradu Castelvecchio pre prípad povstania mešťanov. Stavba priamo nadväzuje na castle a pôvodne sa do nej vstupovalo len z dvora. Pre obyčajných ľudí sa most otvoril až po roku 1870, keď pri hodinovej veži otvorili nový oblúk.

Horné časti tvorí červená tehla typická pre veronské stavby z čias della Scala, kým spodok nesie biely mramor. Most meria asi sto dvadsať metrov a nesie tri oblúky, každý o chlp kratší ako predchádzajúci. Najväčší z nich dosahuje rozpätie takmer päťdesiat metrov, čo bolo vtedy svetovým rekordom. Ostatné dva majú približne dvadsaťdeväť a dvadsaťštyri metrov. Konštrukciu držia dva mohutné piliere, jeden má pôdorys zhruba dvanásťkrát devätnásť metrov, druhý šesťkrát sedemnásť. Oba konce strážia päťboké veže a po hornom okraji beží cimburie s lastovičími chvostami ghibellinského typu. Keď je vody v Adiži málo, v múre spoznáte rímske kamene: korintské hlavice či náhrobný kameň pri vstupe oproti rakúskemu arzenálu. Most prežil stáročia vcelku neporušený, koncom osemnásteho storočia však francúzske jednotky zbúrali vežu na ľavom brehu. Katastrofa prišla 24. apríla 1945, keď ustupujúci nemeckí vojaci most vyhodili do vzduchu aj s Ponte Pietra. Medzi rokmi 1949 a 1951 ho architekt Libero Cecchini postavil znovu, čo najviac z tehál a kameňov vylovených z koryta rieky. Tú však vtedy neobnovili, takže most na tomto brehu končí bez nej.

Legenda spomína meč svätého Martina, ktorým Cangrande odmenil staviteľa Guglielma Bevilaccu. Podľa inej rozprávky prišiel staviteľ na otvorenie na koni, pripravený na rýchly útek pri prípadnom zrútení. Dnes vedie most priamo do komplexu Castelvecchio s múzeom a prejdete po ňom aj na vozíku. Najlepšie pôsobí pri nízkom slnku, keď sa na červenej tehle prelína svetlo s tieňmi a cimburie vrhá tiene na mostovku.